Neúplne a nekomplexné riešenia problémov či už v oblasti technickej, ekonomickej, medicínskej a v iných dôležitých činnostiach často spôsobuje nepríjemnosti, ktoré musia byť následne riešené.
Takto treba riešiť aj záležitosť, ktorá vznikla a v médiach je často na programe a to pomenovanie ulice po prezidentovi Slovenskej republiky Dr. Jozefovi Tisovi v severoslovenskej obci Varín. Je isté, že v súčasnom Nemecku nie sú ulice pomenované po Hitlerovi ani v Taliansku po Mussolinim.
Sú tu však aj ďalšie anomálie. Je to pomenovanie ulíc po predstaviteľoch bývalého socialistického zriadenia, teda čelných predstaviteľov vtedy všemocnej komunistickej strany. Komplexné riešenie si vyžaduje riešiť aj túto skutočnosť.
Napríklad v juhoslovenskej obci Želovce je ulica Klementa Gottwalda. Mladá generácia už ani nevie kto to bol. Bol to po roku 1945 predseda KSČ (Komunistická strana Česko-Slovenska) a predseda vlády ČSR. Bol to hlavný organizátor februárového prevratu v roku 1948. Kedy KSČ zlikvidovala vsětky demokratické strany a orientovala štát pod poslušnosť Sovietskeho zväzu. Mnohí si pamätajú čo s tým bolo spojené v oblasti ideologickej, hospodárskej a ďalších. Je s tým spojené aj znárodnenie, čiže okradnutie ľudí o ich majetok. Je s tým okrem iného spojené aj väznenie nevinných a celé desiatky trestov smrti, hlavne povrazom, ktoré podpísal. Boli to politické procesy.
Často sa spomína jeho nátlak na vtedajšieho prezidenta E. Beneša v roku 1948, ktorý podľahol a demisiu demokratických ministrov prijal. U Beneša však nebol sám. Boli s ním minister obrany Ľudvík Svoboda, minister vnútra Václav Nosek, minister bezpečnosti Bedřich Reicin a J. Janda. Sám Svoboda svoju vinu v roku 1968 priznal slovami, že v roku 1948 neudržal apolitičnosť armády, ani svoju. V roku 1948 bol aj členom tajnej skupiny, ktorú v armáde založila KSČ a táto skupina bola priamo napojená na vojenský odbor ÚV KSČ. Bol teda aktívnym účastníkom politického prevratu dlho ospevovaného ako tzv. „Víťazný február“ (Viď. Prúvodce českými dejinami 20. století, autor František Emmert, vydané r. 2012, Zoltán Meško, Po stopách komunizmu a mílniky slovenskej krútňavy, vydané r. 2009). V roku 1968 bol opäť použiteľný.
Napriek týmto skutočnostiam máme po ňom pomenované ulice aj nábrežie v našom hlavnom meste.
Aj z uvedenia málo príkladov je vidieť, že je potrebné, aby historici, ale skutoční historici a nie ľudia, ktorí si toto pomenovanie prisvojujú, prehodnotili naše dejiny. Takéto prehodnotenie aj po príslušnej odbornej oponentúre by malo slúžiť ako podklad pre tých, čo sa pohybujú v politike a malo by byť aj podkladom pre vytvorenie príslušnej legislatívy pre pomenovávanie častí našich miest a obcí, ako aj pre budovanie rôznych pamätníkov. Znova opakujem, že aj túto citlivú oblasť je treba komplexne riešit.
Rok 2022 vyhlásila Matica Slovenská za „Rok odkazu štúrovcov“. Nezabúdame na nich aj pri pomenovaní častí našich obcí a miest ?